Ešte pred niekoľkými dňami či týždňami by mi ani vo sne nenapadlo, že sa dnes stretnem s tým, čo som zažíval v detstve. Za čias komunizmu.

Dnes žijeme zvláštne časy. To čo sa dnes deje si v podstate nepamätáme, nezažili sme to nikdy. Sú tu však určité reminiscencie, podobnosti, ktoré som ja osobne už zažil. Veľmi veľmi dávno.

Veľmi veľa z vás si to už nebude a ani nemôže pamätať. Za čias komunizmu boli obchody poloprázdne, ani zďaleka nebol taký výber potravín ako dnes. A tak sa chodievalo na nákupy niektorých tovarov len vtedy, keď doviezli zásoby. Dnes sú našťastie potraviny dostatočne zásobené všakovakými tovarmi (aspoň zatiaľ) a v podstate si každý deň môžeme vybrať to, čo potrebujeme. Ale…

Už aj dnes sa objavujú niektoré veci, ktoré som zažíval ako dieťa. Vidím minimálne dve. Prvá – pred potravinami sa opäť stojí v radoch. Druhá – opäť tu existuje tzv. podpultový tovar. Dnes je ním droždie. Všetci sa asi rozhodli kváskovať a piecť domáci chlieb.

Kedysi ma rodičia vyslali s taškou do predajne ovocia a zaleniny, tzv. Zelovocu, kúpiť mandarinky a pomaranče. Pred Vianocami. Mali ich totiž len vtedy. A tak si človek musel v zime vystáť dlhočizný rad na to, aby si mohol kúpiť dve kilá pomarančov a dve kilá mandariniek. Prípadne banány.

Dnes stojíme v radoch opäť. Síce nie kvôli tomu, že by raz za mesiac dodali inak nedostatkový tovar, ale kvôli koronavírusu a obmedzeniam s ním súvisiacim.

Rovnako si pamätám na to, že moja teta robila v potravinách, za pultom s kvalitnejšími, čítaj luxusnejšími komoditami, ako boli napríklad lepšie čokolády, kávy, alkohol a podobne. A tak, keď som chcel niečo špeci, musel som si ju zavolať bokom a opýtať sa jej, či náhodou nemá pod pultom napríklad študentskú pečať. Moju vtedy obľúbenú čokoládku. Keď mala, žmurkla, usmiala sa, odišla dozadu a doniesla mi niečo zabalené v papierovom sáčku, aby bežní zákazníci nevideli. Tak to fungovalo za komančov.

Foto: Pixabay

Droždie? Nemáme!

Dnes? Plné regále vecí a potravín, ale chýba droždie. Wtf? Ja si pečiem vlastný chlieb už takmer dva roky, ale mnohí túto vec objavili až teraz, keď sú zatvorení doma, a tak je zrazu po droždí obrovský dopyt a v regáloch chýba.

Moju manželku som vyslal včera na nákup a na zozname nechýbalo droždie. Keďže ho nikde nevidela, opýtala sa vykladačov tovaru a tí je povedali, že sa minulo. Vyložili jednu krabičku plnú droždia, prišiel akýsi pánko a zobral si ju celú len pre seba. Trochu sa čudujem, že to v dnešnej dobe obchody aspoň trochu neregulujú a neklepnú takýmto nenažrancom po prstoch.

Prekvapenie prišlo niekoľko minút potom, keď moju manželku poklepkal zamestnanec potravín po pleci, keď už bola v oddelení drogérie a podal jej dve kocky droždia. “Pani, nech sa páči, máme odložené už len niekoľko kúskov droždia pre zamestnancov, ale aspoň takto, pre vás,” doslova šokoval mladý dokladač tovaru moju ženu. Dobrí ľudia ešte nevymreli. A podpultový tovar asi tiež nie… opäť.

Nuž čo, nejako to musíme vydržať. Doba nám však pripomína jednu vec: Že sme si už na všetko dobré akosi zvykli a zabudli na to, čo bolo dávno, pred viac ako tridsiatimi rokmi. Dnes berieme za samozrejmosť úplne všetko. Ale pŕŕŕ, zase vidíme, že zo dňa na deň sa vedia veci zmeniť k horšiemu. Akoby lúsknutím prstov. Aj preto by sme si mali vážiť aj rôzne drobnosti. Maličkosti. A tešiť sa z nich.

Zamyslenie na záver

Často sa dnes zamýšľam aj nad tým, že či nám príroda aj takouto formou nedáva poriadnu facku, aby sme sa my, a v podstate celý svet, spamätali. A kým sa budeme my spamätávať, zachraňovať a sčasti aj kapať ako muchy, tak sa dačo inde napraví. Ja neviem – napríklad vyčístí vzduch, voda, pozbiera sa časť prírody, ktorá trpela ľudskou činnosťou a znečisťovaním.

Verme v lepšie časy. Ale aj v lepšie správanie ľudí. Aj keď o tom druhom pochybujem, lebo už dlhšie si všímam, že sme nepoučiteľní.

Man About, blog pre mužov

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu